Príbeh o mužovi, ktorý sa od predaja tapisérií prepracoval k najväčšiemu obchodníkovi s umením…
Používame súbory cookie k analýze návštevnosti a aby sme mohli naše webové stránky lepšie prispôsobiť Vašim potrebám. Používaním našich webových stránok súhlasíte s ukladaním súborov cookie na Vašom počítači, tablete alebo smartfóne.

Aj predávať umenie je umenie

Späť

Príbeh o mužovi, ktorý sa od predaja tapisérií prepracoval k najväčšiemu obchodníkovi s umením na svete. Joseph Duveen (1869 – 1939).

article_photo

Joseph Duveen bol britský obchodník s umením, ktorý začiatkom 20. storočia nakupoval diela starých majstrov od ochudobnenej európskej aristokracie a predával ich bohatým americkým priemyselníkom. Vo svojom slávnom vyhlásení povedal: „Európa má veľa umenia, Amerika má veľa peňazí.“ Ako nesmierne šikovný obchodník na tom dokázal zarobiť obrovský majetok a do histórie sa zapísal ako najväčší a najznámejší obchodník s umením.

Narodil sa ako prvý spomedzi 13 detí v roku 1869 v anglickom meste Hull. Jeho otec Joel bol holandským migrantom z rodiny s dlhou tradíciou obchodovania s umeleckými predmetmi. Joelova matka, teda Duveenova stará mama, naštartovala rodinný biznis tým, že svojho syna ako chlapca poslala predávať holandskú bielo-modrú keramiku do Anglicka, kde sa okamžite stala módnym a lukratívnym tovarom. Po presťahovaní sa do Anglicka svoju ponuku rozšírili o čínsky porcelán, tapisérie a starý francúzsky nábytok. Jeho otec spolu s bratom postupne založili prevádzky Duveen Brothers najprv v Londýne, potom v New Yorku a nakoniec v Paríži.

Vo veku 29 rokov prevzal Joseph Duveen po otcovi firmu a premenil ju na obchod s výtvarným umením. Mnohí by sa uspokojili s udržaním ziskovosti a prestíže rodinného podniku. Duveen však bol iný. Poháňala ho až neskrotná túžba zatieniť nielen svojho otca, ale všetkých konkurentov vo svojej oblasti. Ako zbehlý obchodník využil to, že európska aristokracia mala kvalitné umenie a naliehavú potrebu peňazí, zatiaľ čo Američania mali veľa peňazí. Stačilo, aby tieto dva konce spojil. Predvídavo skúpil zbierky európskej šľachty. Bral všetko, čo bolo v ponuke, od starých majstrov po francúzsky nábytok a následne si pre svoje zásoby vybudoval trh tým, že poučoval o umení amerických zbohatlíkov, pre ktorých umenie znamenalo aj vstupenku do vyšších kruhov. Svoju prácu si robil perfektne. Umenie, ktoré si vyberal a ponúkal bolo najlepším na trhu a mnohí z jeho klientov si založili vynikajúce zbierky, ktoré sa neskôr dostali do múzeí. V tomto zmysle Duveen významne prispel ku kultúrnemu životu Ameriky.

So svojou ženou, Elsie Salomon, sa stretol v Londýne v roku 1899. Mali spolu jednu dcéru Dolly.

Špióni, podplácanie a exkluzívna starostlivosť o klientov

Tento šikovný obchodník vedel, že na to, aby zaujal svoju bohatú americkú klientelu je dôležité ako a kde bude prezentovať svoje diela i seba samého. Jeho domy a výstavné priestory na Fifth Avenue a Place Vendôme dosiahli stupeň luxusu a sofistikovanosti, ktorý zaujal a ohromil dokonca aj jeho najbohatších klientov.

Okrem toho medzi jeho praktiky patrilo aj podplácanie služobníctva s cieľom zistiť informácie o potencionálnom alebo existujúcom zákazníkovi. Keďže bol ku podriadeným svojich klientov veľmi štedrý, dozvedel sa o veciach, o ktorých jeho súperi nemali ani tušenia. Takto sa mu podarilo naplánovať viacero „náhodných“ stretnutí, z ktorých sa neskôr stali veľmi výnosné známosti. Jeho pozornosť ku klientom nepoznala hraníc. Nielenže radil svojim novým priateľom o najkvalitnejšom umení, zdobil ich domy, pomohol im naplánovať večerné oslavy, zahrnul ich vyberanými darmi či dokonca skladoval ich obľúbené cigary. Vytvoril si dokonca sieť špehov, ktorý ho držali v obraze o situácii na umeleckom trhu po celom svete. Aj dnešní marketéri by sa asi mali čo učiť. Veď vďaka jeho presvedčivosti, vkusu, určite aj šarmu sa medzi jeho klientov zaradili napríklad aj americký bankár J. P. Morgan, priemyselník a minister financií USA A. W. Mellon., J. D. Rockefeller či J. P. Getty. Po ich smrti sa veľa diel dostalo do amerických múzeí, kde sú hlavným lákadlom. Napríklad Národnú galériu umenia (National Gallery of Art) vo Washingtone tvoria najmä „Duveenove diela“.

Štastní milenci (Happy Lovers, 1760 – 65), Jean-Honoré Fragonard. Jedno z asi 800 diel, ktoré od Duveena kúpil americký zberateľ Norton Simon. Simon väčšinu svojej zbierky rozpredal, ale okolo 130 objektov je aktuálne vystavených v Norton Simon Museum v Kalifornii.

Nikdy sa s predajom neponáhľal. Nechal dielo u potencionálnych kupcov aj rok, až kým sa s ním tak nezžili, že ho už nechceli dať preč. Svoje územie si tvrdo strážil a nepustil doň žiadneho ďalšieho konkurenta. Jeden zberateľ napríklad zvažoval kúpu maľby zo 16. storočia. Zavolal Duveena, ako skúseného odborníka, aby sa na obraz pozrel. Ten sa ku dielu priblížil a poznamenal: „Cítim čerstvú farbu.“ Ako sa zberateľ rozhodol nevieme, ale viem si predstaviť, že ak nestačil tento argument, určite sa ešte nejaké presvedčivé slovko našlo...

Duveen nerád nakupoval na aukciách. Hlavným dôvodom bola verejná nákupná suma, ktorá ho tým pádom limitovala pri určení predajnej ceny. Opätovne pripomínal zberateľom, že získať obrazy za 50 000 dolárov je ľahké. Ale nájsť jeden za štvrť milióna, to už nevie hocikto. Už keď diela kupoval vedel, komu a za koľko ich predá. Jeho finančné transakcie s cennými papiermi a prepracované úverové dohody – ako napr. požičanie peňazí od A. W. Mellona na kúpu obrazov, ktoré mu následne so značným ziskom predal, boli samy o sebe umením.

Celý blog čítajte TU.