Používame súbory cookie k analýze návštevnosti a aby sme mohli naše webové stránky lepšie prispôsobiť Vašim potrebám. Používaním našich webových stránok súhlasíte s ukladaním súborov cookie na Vašom počítači, tablete alebo smartfóne.

Príbeh Gentského oltára

Späť

Dielo, ktoré prežilo vojny, cenzúru, trinásť krádeží, pokusy o zničenie a dnes patrí k najznámejším umeleckým dielam stredoveku...

Gentský oltár je klenot flámskeho umenia a tiež najvýznamnejšie dielo Jana van Eycka (1385 - 1441), ktoré bolo oficiálne predstavené v máji 1432. Je to prvá veľká olejomaľba spojená s katolíckym mysticizmom. Pôvodne oltár nemal byť ničím výnimočným. Objednal si ho Joos Vijd s manželkou Alžbetou pre rodinnú kaplnku v katedrále sv. Bava v belgickom Gente. Pri reštaurovaní diela v roku 1823 sa odhalil nápis na ráme, ktorý šokoval. Hovorí, že práce na diele začal robiť Hubert van Eyck a dielo dokončil jeho mladší brat Jan. Dovtedy bol oltár jasne pripisovaný Jan van Eyckovi, ktorého diela sa v tej dobe predávali za vysoké sumy. Trochu zvláštne je, že nikto o žiadnom maliarovi Hubertovi nepočul. Aj keď Jan naozaj mal brata Huberta (1385-90 - 1426), nevie sa o žiadnom diele, ktoré by mu bolo pripisované. Preto sa niektorí domnievajú, že nápis je podvod.

Zaznamenaná história diela začína úplne nevinne. V medzinárodnej korešpondencii sa oltár prvýkrát objavuje v roku 1559. Španielsky kráľ Filip II. po návšteve Gentu o dielo prejavil veľký záujem. Zjavne ho nevedel získať a tak zadal svojmu dvornému maliarovi – Michiel van Coxie, aby vytvoril jeho kópiu. O krátku dobu na to prichádza vojna medzi Španielskom a Nizozemskom a snaha o rekatolizáciu nizozemských provincií viedla k ľudovým nepokojom, ktoré v roku 1566 prerástli do obrazoboreckého hnutia. Práve v tomto roku oltár preniesli z kostola do veže sv. Bavona a neskôr na Gentskú radnicu. Toto bol začiatok sledu udalostí, ktoré dielo sprevádzali až do 20. storočia. Oltár sa pred spálením podarilo zachrániť, no kalvinisti, ktorí mesto ovládli, ho pár rokov na to ponúkli anglickej kráľovnej Alžbete ako prejav vďaky za jej pomoc vo vojne. Obchod sa však neuskutočnil. Potom, čo v roku 1584 vládu v Gente získali katolíci, bol oltár umiestnený na pôvodné miesto.

V roku 1781 navštívil chrám rakúsky cisár Jozef II. Dielo sa mu páčilo, no postavy Adama a Evy sa mu zdali asi príliš odhalené. Panely s ich vyobrazeniami boli preto sňaté a prenesené do archívu katedrály. V roku 1792 (niekde uvádzané 1794) dal Naopelon odviezť štyri centrálne časti oltára do Louvru. Ako veľký milovník umenia veľmi obdivoval aj bočné časti, vraj ich chcel vymeniť za Rubensove obrazy, ale gentskí miestodržitelia tento barter odmietli. Keď sa Ľudovít XVIII. po Napoleonovej porážke stal francúzskym kráľom, v roku 1815 odnesené štyri panely Gentu vrátil. Onedlho však vikár kostola v neprítomnosti biskupa v podstate oltárne krídla ukradol, okrem panelov Adama a Evy, a predal bruselskému obchodníkovi s umením. Ten ich zasa predal anglickému zberateľovi Edwardovi Solly-mu, od ktorého ich kúpil samotný pruský kráľ Fridrich Viliam III. pre svoje cisárske múzeum.

Takmer o sto rokov neskôr, na začiatku prvej svetovej vojny, boli časti Gentského oltára rozmiestnené v troch mestách – Panely Adam a Eva boli v múzeu v Bruseli, kam ich belgická vláda zakúpila v roku 1861 za 50 000 frankov, zvyšné ukradnuté bočné krídla boli v Berlíne a centrálny panel visel v katedrále v Gente. Keď sa už schyľovalo k okupácii mesta Nemcami, strážca pokladov chrámu centrálne panely ukryl a úspešne uchránil až do konca vojny. Podľa podmienok Versaillskej mierovej zmluvy museli Nemci po vojne vrátiť aj bočné panely, ktoré Prusko získalo pre svoje múzeum. A tak v roku 1923 celý oltár opäť nainštalovali v Gente...

Celý blog čítajte TU.