Keď kúpil 20 diel od Maneta, nazvali ho bláznom. No len vďaka jeho vytrvalosti impresionizmus prežil a stal sa populárny. Paul Durand-Ruel (1831 – 1922).
Dnes, kedy impresionistické diela dosahujú závratné sumy na aukciách, je ťažké uveriť, že umelci ako Monet, Degas, Renoir boli takmer úplne vyradení z umeleckého sveta. Kto vie, či by sme sa dnes s ich dielami vôbec stratávali, keby sa ich neujal francúzsky galerista a obchodník s umením Paul Durand-Ruel. Tento elegantný muž sa celý život venoval podpore a obrane impresionistov, dlho predtým, ako bol ich talent uznaný. Ako povedal Monet: “My impresionisti by sme bez neho umreli hladom. Dlhujeme mu všetko.”
Začiatok jeho celoživotnej lásky k impresionizmu prichádza v roku 1870, kedy sa počas prusko-francúzskej vojny presťahoval do Londýna. Podľa niektorých zdrojov to bol práve Daubigny, ktorý mu predstavil Moneta. Ten bol v Londýne tiež v exile. Jeho nadšenie pre Monetove diela bolo okamžité. Bol pripravený ignorovať všetko, čo o jeho tvorbe počul a ihneď nakúpil niekoľko diel. Bola to transakcia, ktorá zmenila život obom stranám. V roku 1868, dva roky predtým, ako sa stretol s Paulom Durandom-Ruelom, bol Claude Monet tak "zlomený", že sa pokúsil spáchať samovraždu skokom do Seiny. On a ďalší - Renoir, Sisley, Pissarro a Manet – žili odvtedy roky v chudobe a dezilúzii. Ich diela, abstrakcie farieb a svetla, sa stretávali len s výsmechom parížskej spoločnosti. Prečo si ich teda Durand-Ruel vybral? Určite ku tomu prispel fakt, že už od detstva bol v styku s menej populárnymi a experimentálnejšimi prácami, ktoré rodičia vešali u neho v spálni. Nová skupina impresionistických umelcov sem presne zapadla. Po niekoľkých dňoch od kúpy Monetových diel sa v dočasných londýnskych priestoroch Durand-Ruelovej spoločnosti zastavil Pissaro. Keďže tam majiteľ osobne nebol, Pissaro tam nechal svoje dielo na ukážku. Ihneď ako ho francúzsky galerista uvidel, písal Pissarovi, ako veľmi sa mu dielo páči a bol by rád, keby mu poslal aj ďalšie. V rokoch 1870 a 1871 Durand-Ruel otvoril svoju galériu v Londýne a v Bruseli.
Po návrate do Paríža v roku 1872 ho zaujali diela Éduarda Maneta. Za jeden mesiac od neho kúpil spolu 21 obrazov za 35 000 frankov, čo bol v tej dobe veľmi riskantný krok. Najmä vzhľadom na to, že pre impresionizmus neexistoval v podstate žiadny trh. Durand-Ruel však videl v tejto skupine novú vitalitu a kúpil diela aj od Degasa, Sisleyho a Mary Cassattovej. Vždy za sumu, ktorú si zapýtali.
V roku 1874 títo nezávislí umelci predstavili prvú impresionistickú výstavu. Konala sa v štúdiu fotografa Nadara v Paríži. Na výstavu prišiel aj kritik Louis Leroy, ktorý obraz Clauda Moneta Impression, soleil levant (Impresia, východ slnka) považoval za nedokončený a od neho odvodil ironické pomenovanie celej skupiny ako impresionisti. Kritické vyjadrenia prichádzali z celej parížskej kultúrnej obce.
Napriek tomu Durand-Ruel o dva roky neskôr (1876) zorganizoval druhú výstavu impresionistov v jeho galérii na Rue Le Peletier, kde vystavil asi 250 diel od dvadsiatich umelcov. Po tomto kroku ho niektorí nazvali bláznom, iní zanevreli na jeho galériu. On ale na počudovanie mnohých pokračoval ďalej. Okrem toho, že usmerňoval kariéru svojich umelcov, trošku nafukoval ceny tým, že kupoval diela za vyšsiu cenu, aká by bola reálna cena na trhu, platil im aj účty za lekára, krajčíra, niekedy dokonca aj ich nájomné. Všetko hlavne preto, aby mohli pokračovať v maľovaní. Nepriaznivá situácia však trvala dlhšie ako si možno myslel. Durand-Ruel bol dokonca nútený popredať diela zo svojej zbierky, len aby dokázal túto situáciu finančne ustáť. Svoju reputáciu si tak poškodil, že musel na predaj diel využívať služby makléra, pretože pokiaľ by kupujúci vedeli, že ide o jeho zbierku, pravdepodobne by od kúpy ustúpili. Pri vybavovaní úveru z banky chcel ručiť dielami tejto novej skupiny, no banka ohodnotila len ich rámy, diela vôbec nebrala do úvahy…
Celý blog čítajte TU.
