V dobe, kedy bol umelecký svet takmer výhradne mužskou oblasťou sa jedna žena dokázala presadiť a ako prvá sa stala členkou výtvarnej akadémie vo Florencii. Artemisia Gentileschi.
Byť ženou umelkyňou v 17. storočí nebolo jednoduché. Skúste spontánne menovať umelcov z tejto doby... Žiadna žena však? Naozaj nechcem, aby tento článok získal nejaký feministický prívlastok, ale pravdou je, že na to, aby žena v období baroka prerazila, musela mať nesmiernu odvahu, odhodlanie a samozrejme aj talent. A to všetko Artemisia mala...
Artemisia Gentisleschi sa narodila v roku 1593 v Ríme ako prvá dcéra maliara Orazia Gentisleschiho (1563 – 1639). Matka Prudentia zomrela, keď mala len 12 rokov. Už ako malá sa namiesto školy učila v otcovom ateliéri. Ten zbadal jej veľký talent a chcel, aby sa ďalej zdokonaľovala. Doba však ženám v umení nebola veľmi naklonená. Mali jednoducho stáť pred plátnom ako modelky, nie sedieť za ním so štetcom v ruke. V umeleckých školách boli diskriminované. Otec jej preto zabezpečil súkromného učiteľa, svojho priateľa a uznávaného maliara Agostina Tassiho (1578 – 1644).
Zo začiatku bolo všetko v poriadku, Artemisia bola svedomitá žiačka a Agostino dobrý učiteľ. Až jeden večer posmelený vínom sa na ňu vrhol a znásilnil ju. Artemisia bola mladá a neskúsená, zrejme ani nevedela ako reagovať. Keď sa o tom však dozvedel jej otec, Agostina udal za znásilnenie svojej dcéry. A vtedy (1612) sa začal proces, ktorý sa ťahal celých sedem mesiacov. Vyšetrovanie sa stalo pre Artemisiu bolestivým a verejným ponížením. Tassi sa samozrejme bránil, svoju žiačku dokonca obvinil z promiskuity. Artemisia bojovala nielen proti výmyslom, ale aj celej dobe, kedy pravda stála na strane mužov. Mučili ju drôtenou rukavicou a súdom poverená osoba ručne skúšala, či došlo k porušeniu panenskej blany. Prepis tohto súdneho procesu je zachovaný a z neho sa vie, že súd nakoniec uznal Tassiho vinným. Dostal možnosť výberu buď päťročnej ťažkej práce alebo vyhnanstva z Ríma. Vybral si vyhnanstvo, pričom vďaka vplyvu na vysokých miestach (bol pod patronátom pápeža) sa do Ríma vrátil už po 4 mesiacoch. Tento proces sa stal aj hlavnou témou francúzskeho filmu Artemisia (1998), ktorý režíroval Agnes Merlet.
Nový začiatok
Napriek zlej skúsenosti Artemisia na mužov nezanevrela. Dva dni po vydaní rozsudku sa vydala za rodinného priateľa a florenstského maliara Pietra Antonia Stiattesiho. Spolu sa presťahovali do Florencie, kde mohla začať nový život. Toskánske mesto jej bolo naklonené po všetkých stránkach. Narodila sa im dcéra Prudentia (niekde sa uvádza aj viac detí, ktoré pravdepodobne zomreli v mladšom veku), nazývaná aj Palmira. Podľa všetkého svoju dcéru viedla k maľbe, jej diela sa však nezachovali. Spoznala sa s Galileom i Michelangelom Buonarrotim mladším (prasynovec známeho Michelangela), ktorý jej výrazne pomohol pri naštartovaní umeleckej kariéry...
Celý blog čítajte TU.
