V bieloruskom meste Ľozna sa 7. júla 1887 narodilo prvé z deviatich detí chudobnej židovskej rodiny – Mojše Segal, známy ako Marc Chagall. Dnes sa jeho meno skloňuje na mnohých aukciách, kde sa obrazy tohto autora predávajú za niekoľkomiliónové sumy. Chagallov život však ani zďaleka nebol taký farebný, radostný a poetický, akými sú jeho diela.
Obaja Marcovi rodičia boli analfabeti, svojho syna však vzdelávali. Matka dokonca platí úplatok, aby ho prijali na miestnu základnú školu, kde je podľa zákona Židom vstup zakázaný. Popri škole s otcom navštevuje synagógu a učí sa spievať a hrať na husle. Vo svojich spomienkach uvádza: „Jedného krásneho dňa, keď matka položila na lopatu chlieb a vkladala ho do pece som k nej pristúpil, chytil ju za zamúčený lakeť a povedal: „ Mami, chcel by som byť maliarom.“ Rodičia ho podporujú a Marc vďaka odvážnym farbám a koloristickému nadaniu môže študovať zdarma. Po roku odchádza do Sankt Peterburgu, kde chce v štúdiu pokračovať. Vo vrecku má 27 rubľov, ktoré mu dal jeho otec. Po príchode sa preto musí „obracať“ a zarába si ako maliar vývesných štítov. V roku 1907 sa stane žiakom Nikolaja Rericha, riaditeľa Cárskej akadémie výtvarných umení, ktorý obdivuje jeho talent a zabezpečuje mu štipendium a odklad vojenskej služby. Po troch rokoch dokončuje štúdium v Paríži, kde si svoje meno začína písať po francúzsky ako Marc Chagall. V tom čase ale žije v biede, podobne ako jeho sused Amedeo Modigliani. Po nociach maľuje v zaplnenom a neupratanom ateliéri na plátna vyrobené z obrusov, prestieradiel alebo roztrhaných košiel.
„Nehovorte o mne, že som fantasta. Práve naopak, som realista. Milujem svet!“ Chagall, 1931
Sklamanie v Rusku i Berlíne
V roku 1914 sa vracia domov, kde mu takmer rok trvá presvedčiť svojich budúcich svokrovcoch o svojich „kvalitách“. Tí nakoniec súhlasia a Chagall si berie za ženu Bellu Rosenfeldovú, s ktorou splodia dcéru Idu. Oboch spája láska k umeniu, Marc dáva dokonca každé svoje dielo Belle na posúdenie. Vďaka intervencii svojho švagra sa mu podarí vyhnúť mobilizácii. V prvom roku vojny pracuje ako štátny úradník v Petrohrade. V roku 1917 revolúcia zrovnoprávňuje Židov a Chagall sa stáva komisárom výtvarného umenia vitebského obvodu, kde zakladá pokrokovú umeleckú akadémiu. Tu sa ale dostáva do konfliktu s Kazimirem Malevičom, stúpencom avantgardného umenia a je prinútený podať demisiu. Mladý pár sa teda sťahuje do Moskvy, kde Marc začína pracovať na deviatich monumentálnych nástenných maľbách pre Moskovské židovské divadlo. Na jednom z nich je zobrazený aj huslista na streche, ktorý sa stal inšpiráciou pre tvorcov známeho muzikálu Fidlikant na streche. Jeho plátna však nevyhovujú revolučnej estetike, nedostane zaplatené a navyše je vyslaný na moskovské predmestie, kde vyučuje vojenské siroty. V roku 1922 sa rodina sťahuje do Berlína, kde ich čakajú finančné ťažkosti. Z jeho výstavy, ktorá prebehla ešte pred vojnou, mu nechcú nič vyplatiť a dokonca ani vrátiť nepredané obrazy (dostáva len tri kusy). Nasledujúci rok teda odchádza do Francúzska dúfajúc, že vo svojom ateliéri nájde diela, ktoré tam pred rokmi nechal. Nachádza tu ale len vyrabovaný priestor a niekoľko zničených plátien. K ničeniu jeho diel dochádza aj v roku 1933, kedy mu v Nemecku spálili niekoľko obrazov a o pár rokov neskôr nacisti označujú jeho diela za „zdegenerované“.
Osudové Francúzsko
V roku 1937 získava Marc francúzske občianstvo a vo Francúzsku ostáva až do roku 1941, kedy sa kvôli hrozbe deportácie do koncentračného tábora sťahuje s rodinou do New Yorku. Tu sa zoznamuje s Pietom Mondrianim a André Bretonom. Henri Matisse mu v ten istý rok organizuje výstavu jeho diel v New Yorku a Chicagu. Chagall sa okrem maľby venuje aj baletnej choreografii. Po šťastnom a pokojnom období rodinku však postihla Bellina smrť na následky infekcie, po ktorej umelec skoro rok nedokázal nič namaľovať. V roku 1945 mu Ida predstaví kanadskú maliarku Virginiu Haggardovú, ktorá sa na šesť rokov stane jeho družkou a porodí mu syna Davida. Spoločne žijú vo Francúzsku, kde sa žení ešte raz, a to za 47-ročnú Rusku Valentínu Brodskú, ktorej maliar hovorí „Vava“. Od roku 1966 žije v Saint-Paul-de Vence, kde zomiera vo veku 98 rokov.
„Keď zomrie Matisse, Chagall bude jediným maliarom, ktorý skutočne rozumie farbe.“ Pablo Picasso
V poslednom období svojho života – už slávny a bohatý Chagall – stále neúnavne a veľmi plodne pracuje. Venuje sa aj sochárstvu, keramike, litografii a navrhuje aj vitráže (jedna z nich je v budove OSN v New Yorku). V rokoch 1963-1964 dekoruje plafón Parížskej opery, v roku 1973 je vo francúzskom Nice otvorené múzeum s jeho dielami. O štyri roky neskôr má ako jeden z mála umelcov za svojho života výstavu v parížskom Louvre, kde predstavuje 62 malieb.
